MILUJEM PONDELKY

Maj deti, vraveli...Je to super, vraveli.

Pol jedenástej večer a ja krava sedím v obývačke pri filme, ktorý ani nevnímam. V duchu si nadávam, že sa opäť nevyspím, ale zároveň si odpovedám, že to by som sa ani aj tak, nakoľko sa Alžbetka už 3x zobudila.Takže je to jedno.

Anička chvalabohu zatiaľ spí.

Dnes to bolo krásne ráno... Alžbeta tuším ani nespala, len sa tak prehadzovala celú noc, občas zamrnkala, občas zaplakala, občas si začala cmúľať ruky, občas chcela jesť, občas sa mykala. Anička spala, až nad ránom začala vykrikovať zo sna aj ona. Proste takú noc chceš.

Keď som to o 6 ráno vzdala, že nemá zmysel stále dookola robiť ššššššš, lebo Alžbi aj tak nezaspí, začala kričať aj Aňa na tatika. Lenže tatik - manžel bol už dávno v práci a tak som vošla do izby ja. Vôbec nechápem čo som si to dovolila akože. Aňa dostala nervy - na mňa, že som vošla ja a nie tatik a na tatika, že vlastne nemohol vojsť, keďže je v práci, a tak namiesto slov: Dobre ránko mamka, ktoré ma zvyčajne vítajú som sa dočkala vety: Nechaj ma mama, nebavím sa s Tebou.

Ooo kurva, vitaj pondelok.

Jedna kričí, druhá kričí. Jedna odmieta jesť, druhá by stále jedla. Zachraňujem situáciu s Aňou rozprávkou na youtube, lebo ak mi ešte raz povie nechaj ma mama, rozplačem sa.

Okej teda, Aňa po raňajkách ako tak začína byť príčetná, sedí a kuká. Alžbeta najedená, prebalená, piští na hracej deke na zemi.

Zhodnotila som, že na vodku je ešte skoro a tak sa poberám konečne do kúpeľne aj ja. Nechávam otvorené dvere, aby som počula, ak by náhodou nastal nejaký podozrivý šum alebo ešte podozrivejšie ticho a idem si dať svoju krásnu rutinku.

Ako každé ráno zhodnotím, že tie kruhy pod očami sú už hlboko zakorenené ale aspoň ten opuch zmiernim vychladeným facerollerom.

Okej, dokončené. Chuť na vodku ma už prešla, cítim sa lepšie, cítim sa sviežo.

Pondelky bývajú vždy najnáročnejšie, pretože víkendy zväčša nič nerobím, lebo tie patria rodine a tak trávime väčšinou času všetci štyria spolu, niekde na výlete, prechádzke a pod. Pre môjho muža to znamená, že tak, ako každý iný večer si ľahne večer do postele, len s tým rozdielom, že si opäť po 2 dňoch nastaví budík a vstane v pondelok do práce. Pre mňa víkend patriaci rodine znamená, že dám oprať 3 práčky, poskladám 2 koše prádla ( na žehlenie som sa už dávno vybodla), povysávam, zmyjem podlahy, poumývam kuchyňu, kúpeľňu, toaletu, poskladám oblečenie späť do skríň, atď.

Na obed by som si ale asi už tú vodku mohla dať, či?

Pišťanie dievčat neustupuje, ale Aňa už aspoň zhodnotila, že sme kamošky. Chvalabohu. Takže vojnová sekera zakopaná, môžem vykopať druhú. A tak velím, že sa ideme prejsť. Viem, že to bude chcieť minimálne 3 pesničky Keď na mori zúri búrka. Nie, nemyslím tým, že jej to pustím, aby som ju mohla obliecť, myslím tým, že si ju v duchu budem spievať ja, predstavujúc si ako pijem tú vodku, kým ju oblečiem, pretože pani, povedzme, nie je počas zimných mesiacov úplne stotožnená s počasím. Už keď je von je dobre, ak samozrejme nezafúka vietor, vtedy sme skončili. Aspoň, že Alžbi, len''oblečiem do overalu a položím do kočiara, do ktorého sa mimochodom zmestí už len ltt, keďže má skoro 10kg. A kočiar inak manžel zlomil, to aby som sa vonku nenudila a okrem Aničky dávala aj pozor či mi náhodou nevyskočí konštrukcia a nevydrbem si druhé dieťa na zem.

Okej, vonku bolo super, relatívne teplo. Hojdali sme sa, prešli sme sa.

Bez nervov, bez stresov. Tajne dúfam, že Aničke stačili Sunarek srdiečka a že obed si vypýta až keď sa zobudí - nechce sa mi variť.

Zlatá Anička, kompenzuje ráno: Mama, nie som hladná, až keď sa zobudím. Hurááááááááá (ako nevarila by som ani tak, dala by som jej chleba, ale je mi trochu lepšie na duši). Okej, takže ideme uspať jednu, uspať druhú. Po chvíľke boja spia. Super, neviem čo skôr. Kým som sa rohodla Alžbi už plače, okej, zmena plánu, dávam si ju do nosiča, zalievam kávu a pozerám film.

Skončil film, Alžbi zaspala. Vyklopím ju z nosiča s nádejou, že si sadnem. A skoro som aj sedela, ale v tom otvorila dvere z izby Anička, že dobre ráno mama. ( prečo som si tú vodku nenaliala namiesto kávy? ) Tak nič no, musím ísť variť. Našťastie si vyberá mäsko a hranolky. Milujem ju. Takže za 20minút obed hotový. Spokojne sedíme pri detskom stolíku a obedujeme hranolky s kečupom a mäskom. V podstate celkom vydarený deň.

Mohlo to byť ale aj inak, mohla som ráno stresovať a 1000x vravieť Aničke, že je v poriadku, že sa hnevá, ale ja za to nemôžem, že sme ešte nevyhrali jackpot a tatino tiež nie. Mohla som sa rozčúliť, že po mne kričí, že sa nebaví, mohla som robiť popri tom kotrmelce a gúgliť na nejakom portáli, prečo Alžbetka v noci nepokojne spala a teraz piští. Mohlo byť 9 hodín doobedu a ja som mohla mať už nervy v kýbli. Ale ja som nestresovala, nechala som Aničke priestor nech sa dá do kľudu, a neriešila som tento jej bezpredmetný stav. Negooglila som čo vyvoláva nepokojný spánok Alžbi, ani nerobila kotrmelce snažiac saj u zabaviť. Vzala som ju do húpacieho kresielka a pozerala ako robím raňajky.

Proste nie každý deň ide podľa rozvrhu, režimu, či tabuliek a je to OK. Deti nie sú roboti a my už vôbec nie. Nestane sa im nič, ak chvíľku, kým sa vy dáte dokopy pomrnčia, ani keď pomrnčia aby ste si vy vybavili veci, ktoré potrebujete. Oni to zvládnu. A dokonca nebudú mať ani traumy. Naozaj.Sľubujem.