LEKCIA MÁ RÔZNE PODOBY

Manžel bol na víkend na ,,výjazde''. Vybral sa konečne s chalanmi na trip, kde sa zberal už dlho, ale korona sem, logdán tu, a stále mu to nevyšlo. Vedela som, že to potrebuje a havne, že si to zaslúži. Tak som samozrejme súhlasila. Nemyslíte si, že keby som povedala nie, ostane doma. Ale je milé, že sa ma vždy pýta :-D

Trocha ma strašilo večerné uspávanie, lebo Alžbi od kedy trápia zuby nezaspáva tak ľahko a Aničkine učenie samotného zaspávania padlo. Takže musíme byť pri nej. Ale povedala som si, že to zvládnem. Veď už som ich uspávala obe sama.

Víkend bol nakoniec super, baby boli super, poslúchali. Zvládli sme variť, upratať, hrať sa, prejsť sa, proste pekné dni. Až došla nedeľa a hop. Psychika. Ja vždy vravím, že psychika je základ všetkého. VŠETKÉHO.

V piatok a sobotu som bola úplne nastavená, že to bude fajn, že manžel si naozaj potrebuje oddýchnuť a spraviť psychohygienu a že to večerné zaspávanie nebude také hrozné. A naozaj nebolo. Nevravím, že to bolo zase úplne jednoduché, lebo chodenie od jednej k druhej asi hodinu v kuse dá zabrať fyzicky aj psychicky, ale proste zaspali v relatívne celkom dobrom čase a ja som si ešte stihla spraviť svoje veci, alebo popozerať telku.

Akonáhle ale došla nedeľa a ja som vedela, že manžel už príde, môj mozog a telo vyslalo signál, že halo, už nemusíš byť už ok, už Ti dnes pomôže drahý. A zrazu bam. Prišla na mňa úvana, nervozita a zrazu som začala vnímať, že som nejaká nie úplne v pohode.

Chcela som si ešte cez obed dokončiť veci na jeden kurz a dovariť obed, lenže Alžbi začala zase plakať, mrnkať a ani pánovi nechcela spať a tak som ju s nervami migla do nosiča, že už akože to vážne preháňa a ja mám ešte robotu a bla bla bla.

A tu baaaaam. Alžbetka na mňa vygrcala (zas) celý obed. Mrkva, zemiačky, mäsko a materské mlieko ešte. Mňamka. Mala som to až v podprsenke, a asi aj vo vlasoch. Proste všade.

Ale dobre, že sa to stalo, lebo tým pádom som sa musela dať do kľudu a riešiť danú situáciu. A tak som nás prezliekla, poumývala, vysvetlila zobudenej Aničke, prečo Alžbetka opäť plakala a prečo grcala a vrátila som sa do rovnováhy.

Pretože nič z toho by sa možno nestalo, keby som si povedala, že tie veci dokončím, keď príde manžel a kľudne som si mohla poležať pri Alžbetke a možno by sa ani nezgrcala, keby som ju ako debilná nehúpala v nosiči. A tým pádom by nezobudila plačom Aničku. Nebolo to totiž nič čo by nepočkalo. Ale prevalcoval ma po dlhšej dobe ten debilný pocit, že musím stihnúť to a to a práve teraz, lebo inak koniec sveta.

Pointa celého je, že aj dobrá grcka Vám vie dať lekciu :-D Ale nie, proste nie vždy všetko ide presne vtedy, ako chceme. Niekedy nie je dôležité urobiť veci hneď, len ich proste urobiť. Niekedy sa nedá stihnúť 200 vecí za jednú hodinu a tak je dobre si to rozplánovať. Niekedy sa deti rozhodnú, že nestihnete možno ani 1/3 a tak sa Vám to presunie na iný deň. Ale veď predsa, keď nejde o život, nejde o nič. Takže ja ostávam už vkľude, lebo ďalšiu grcku vo vlasoch by som už fakt nedala.