ČLOVEK MIENI, DIEŤA MENÍ

STREDA - 4 DNÍ DO ODJAZDU

Pri raňajkách si spisujem, čo treba zbaliť. Vždy to takto robím, aby som na nič dôležité ako plienky, vitamíny, vlhčené obrúsky atď nezabudla.

Usmievam sa ako debil a predstavujem si už ako si v neskutočne mäkkom župane kráčam do bazéna.

Našuchorená radosťou a vzrušením, že konečne ideme ,,do sveta'' beriem deti von, lebo ak som niekedy mala náladu hodinu hojdať svoje dieťa a spievať dookola Hojda, hojda tak je to dnes.

Na obed prichádzame domov, vyzliekam Aňu, Alžbi a tu zrazu jemný krč v tvári. Mojej. Alžbetka sa mi zdá nejaka horúca. Vravím si, že možno je prehriata. Predsa overal, fusak, vonku svietilo slniečko a nebolo úplne mrazivo.

Počkám...

O polhodinu je dieťa rovnako horúce. S gučou v krku a predstavou ako si s kruhami pod očami zalievam kávu pre prebdené dni a noci doma, namiesto pitia prosseca pri bazené, beriem teplomer a idem na to.

37,5. Pi*i. Kolaps, nervičky, depresia. Tak si vravím, pozbieraj sa. Do nedele ďaleko.

A tak chodím a presviedčam samu seba, že je to víroza alebo zuby, že za 3 dni jej to prejde a my normálne vyrazíme a užijeme si po 2 rokoch sedenia doma trošku iný vzduch a prostredie.

Večer horúčka vystúpila na 38, 2. Šup Nurofen na noc, nálepka na meranie teploty na čelo a spať. Neviem koľko otčenášov som sa modlila aby jej to prešlo.

ŠTVRTOK - 3 DNÍ DO ODJAZDU

V noci bola teplota nízka, ale bola. Možno aj preto ako tak spala. Celý deň som sa utešovala tým, že nám trom nič nie je a Alžbi má len teploty. Nekašle, negrcká, nehnačkuje. Bude to ok. Bude to ok. Bude to ok.

Tieto vety som si opakovala dookola. Miestami ich vystriedalo. Pi*i nikde nepôjdeme. Prepadnú nám peniaze. Skúsim to prebookovať. Ale potom som sa opäť vrátila k vete, že to bude ok.

Samozrejme, že nič podstatnejšie ako to, aby bola Alžbi ok nebolo. Keďže som si všimla, že pediatrička v piatok nerobí, tak som jej pre istotu zavolala v štvrtok, do kedy mám byť ok a kedy by som mala riešiť pohotovosť.

Úsmev na tvári, že to zvládneme bez pohotovosti, ak sú teploty len do 38,5 vystriedali slzy na krajíčku, keď povedala, že teploty môže mať do pondelka.

Ok, nádych, výdych. Správa Vande - mala by som jej platiť za tieto psychol. služby. Deň sme ako tak zvládli. Teploty max. 38,5

PIATOK - 2 DNÍ DO ODJAZDU

Som schyzofrenik. Jedno moje ja si hrdinsky vraví, že no a čo, tak nikde nepôjdeme. Tak pôjdem na Kolibu sa prejsť. Druhé moje ja plače, že musí to byť ok, lebo naozaj potrebujem psychohygienu. Vypadnúť zo Slovenska. Nepočúvať stále omikron,korona, OP, OP+, OP odmocnina, NATO, USA..proste chápete. Je toho všade veľa a moje celé ja kričalo, že potrebuje vypadnúť. Aby mohlo naďalej byť tá vyrovnaná, spokojná manželka, matka. Vypadnúť sme potrebovali ale všetci. Aj môj muž. A aj deti. Hlavne teda Anička. Vravíte si hej, hej, určite také decko musí vypadnúť. Čo to drista. Ale spoločná dovolenka pre ňu znamená čas, kedy sa jej môže venovať tatino dlhšie ako hodinu večer, keď príde z práce. A ja mám na ňu tiež čas, kedy sa nemusím venovať obom, lebo Alžbi vezme manžel.

Teplota sa stále drží. Poď Bára, ukáž silu myšlienok! Zuby, viróza, zuby, viróza, zuby, viróza!

SOBOTA - 1 DEŇ DO ODJAZDU

Fajn, v noci bola bez teploty. Uhaa, žeby predsa? Zub nevidím, ruky ale kuše ako nepričetná. Opäť sa mi vracajú do hlavy predstavy, ako raňajkujem tie brutál raňajky, kúpem sa v bazéne. A oddychujem. Relaxujem. Vypínam.

Obed ma ale rýchlo vrátil na zem. Zas je Alžbi teplá. Merám - 37,5. Pi*i.

Večer to už bolo 38. Ok, tak nič. Ráno uvidíme. Áno, stále som verila, že odídeme. Pretože stále Alžbi nič okrem teploty nebolo. Vravím si 72hodín teplot. Buď to v noci už prejde alebo to bude trvať do pondelka.

Dala som jej čipok na teplotu a odišli sme spať. Dúfajuc, že ráno odídeme a nezaujímac sa, že nemáme zbalené ani občianske, nie to ešte nejaké veci.

NEDEĽA - DEŇ ODJAZDU

Bože, vďaka!!! Alžbeta celú noc bez teploty. 3 dni a prešlo to. Ale stále sme nevedeli či odídeme. Zúfalstvo ale vystriedala benevolentnosť. Dôležité bolo, že ustúpili teploty. Počkáme doobeda, ak nestúpne teplota, ideme. Neviem či naozaj pomohli moje myšlienky vysielané hore, alebo modlitby, ale teplota zmizla. Tak ako prišla z ničoho nič, tak aj odišla. Na obed sme nahádzali nejaké veci do tašky, a odišli sme.

Šli sme autom, a nie ďaleko. Bude to ok. Bolo to ok.

Srandou je, že celý život to mám takto. Na každú dovolenku som išla buď chorá ( hrdlo chytené, nádcha a pod.) alebo som ochorela na dovolenke. S mojím mužom som neodišla ani na jednu dovolenku 100% zdravá.

Od kedy máme deti, vždy pred odchodom mimo domu sa niečo s nimi udeje. Akoby varovný prst, že halooo. Všetko ok, ale ostaň nohami na zemi, ďakuj, teš sa a neber to ako samozrejmosť.

Ale Boh vedel, že som si to zaslúžila. My sme si to zaslúžili a tak som sa pri pohľade na moje obľúbene miesto rozplakala a ďakovala.

O tom, kde sme boli a ako bolo napíšem ďalší článok.