600NEDELIE alias 4.TRIMESTER

Bola som naozaj vyčerpaná. Agátka v pôrodnici plakala, lebo ešte mala nejaké dozvuky z jedla, ktoré som do seba nahádzala v deň, kedy som nakoniec rodila. Jednu noc preplakala celú.

Mojej maternici sa ale akosi tiež nechcelo úplne robiť čo má a tak ma museli napichnúť parkrát aj na infúziu, kedy mi malú vzali a ja som si mohla pospať - neprerušovane.  Pri kontrole mi hrozila aj kyretáž, pretože som mala v maternici zrazeniny, ktorým tam bolo dobre, ale nakoniec to pár infúzií a injekcii do zadku spravilo a my sme s Agi na 4. deň opustili pôrodnicu.

O tom, že mi manžel doniesol najzajebanejšie tričko, staré tepláky a na tenisky zabudol, takže som šla v papučiach a vyzerala som, akoby som ani domov nemala, pomlčím.

Scenár bol tentokrát úplne ako pri prvej dcére. Nedeľa pôrod, štvrtok domov, nedeľa vysoké teploty. Už som presne vedela čo sa deje. Mastitída. Aleže ako cez kopirák. Nepýtajte sa ma prečo, nie som odborník na tieto veci, ale mala som to pri každej jednej. Akurát pri Alžbetke som to zvládla bez atb a návštevy nemocnice.

Mala som skoro 40tky teploty, každé 4h lieky, lebo teplota rýchlo skákala hore a tak či som chcela, alebo nechcela, v utorok poobede som sadla do taxíka a šla späť na Antolskú. Bolo mi potvrdené, čo som vedela. Mastitída. A tak som odišla za pár hodín domov s výsledkom crp 158, atb na 10 dní a výmenným lístkom na sono prsníka.

Teploty boli stále vysoké, ale verila som, že atb zaberú čo najrýchlejšie. Na druhý deň sme sa pri sone prsníka aj posmiali, pretože fotky boli že úplne identické ako spred 5tich rokov, ten istý zapálený prsník, ta istá cysta pod ľavou pazuchou. Chvalabohu absces nebol prítomný a tak som šla spokojne domov.

ATB zabrali do 3 dní a mne sa konečne uľavilo. Agátke moc atb tiež nechutili, bola nervózna, plačlivá, ale chvalabohu, bola u nás vtedy aj mamina, takže veľmi pomohla. Myslela som si, že už to bude len krásne obdobie :-D Jak som sa ojekábatila.

Ľudovo povedané udrelo mi  mlieko na mozog. Neviem či to bolo tým zápalom, únavou, stresom, nervami či strachom, ako to celé vlastne zvládnem, alebo jednoducho bolo toho kolísania hormónov veľa za 5 rokov :-D Ale bolo to pár týždňov čiernoty.

Budila som sa bez nálady, chodila spať bez života. Nič ma netešilo, nič som nevidela bielo. Všetko bolo čierne. Pri každej činnosti som videla len ten najhorší scenár. Chvíľu som dokonca rozmýšľala, či som vlastne spravila dobre, že som sa vydala za môjho muža a či by nebolo lepšie sa rozviesť, lebo som mala pocit, že ma absolútne nechápe.

Chcela som len plakať, alebo spať. Nechýbalo mi jedlo. Bolo mi všetko jedno. Deti sa to ale nedotklo. Voči nim som bola ok, oni jesť dostali, nebojte:-) Aj som ich stále ľúbila. Len seba samu som akosi stratila. A potom som si jedného dňa, už ani neviem, pri akej príležitosti povedala, že je čas to riešiť. Že sa potrebujem s niekým porozprávať skôr, než to prejde do nejakej horšej verzii.

A tak som si klikla hedepy.sk, vybrala psychologičku a jednu peknú sobotu som si sadla do auta na parkovisku, aby som mala kľud a vyrozprávala sa z tohto môjho stavu. V podstate mi len psychologička potvrdila to, čo som aj vedela. Že nemôžem byť 100% a že nemôžem zabúdať na seba. Že by bolo fajn presunúť nejaké veci týkajúce sa cvičení s Alžbi aj na niekoho iného a že každý deň by som mala venovať aspoň chvíľu len sebe.

Pomohlo. Občas sa mi ešte stane, že na mňa zabudnem, ale pracujem na tom. Dovoľujem si byť unavená, vyčerpaná aj frustrovaná. Dovoľujem si zapičovať, aj keď sa to možno podľa niektorých nehodí. A dovoľte si to aj Vy.  Máte na to právo. A máte na to právo, či máte jedno dieťa, alebo 5. Či máte manžela doma, alebo v zahraničí, alebo ste slobodná mamička. Materstvo je ťažká vec. A to sa nemení bez ohľadu na počet deti. Ale o tom zase v ďalšom blogu :-)

Lebo tak Vám poviem, veľmi ma vytáča povyšovanie mamičiek nad iné mamičky. Vytáča ma to viac ako slovo Vianky alebo Blava a dokonca viac ako ťukanie dlhých nechtov po obaloch produktov. :-D A to už je čo povedať.